Od mala som mal doma možnosť sledovať pod oknom svojej izby tri stromy. Najdávnejšia spomienka mi ich vykresľuje ako maličké a tenké. Predpokladám teda, že mohli byť zasadené iba pár rokov pred mojím narodením. Stromy pod oknom boli také malé, a mnohé deti ba aj niektorí dospelí boli zase takí zlomyseľní, že otec a mama často z balkóna okrikovali ľudí, aby stromom nelámali konáre, nevyrývali nožom do kôry rôzne znaky, proste aby ich nechali pokojne rásť. Vždy som sa čudoval, prečo tie stromy ľudia nenechajú na pokoji. Keď som vyrástol, tri stromy pod oknom mojej izby úspešne zavŕšili nebezpečnú etapu svojho života. Nie že by moje detstvo predstavovalo pre stromy nejaké nebezpečenstvo, ale spolu so mnou vyrástla aj väčšina detí na sídlisku. A nejakí tí oneskorenci sa pridali o rok či pár rokov neskôr. Tým pádom sa stromy pod oknom mojej izby akosi zbavili detí a mládeže, ktoré mali chuť lámať, vyrývať a podpaľovať. Stromy nabrali silu a začali rásť oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Za pár rokov pokoja narástli do takých rozmerov, ktoré by si nikto netrúfal predpovedať. To bol možno dôvod, prečo si ich už nikto nedovolil oblamovať, keď medzi paneláky sídliska zavítal štebot ďalšej generácie. Tieto tri stromy, hoci dva z nich si boli na prvý pohľad veľmi podobné sa vždy dali rozlíšiť.
Preto ma udivuje jedinečnosť stromov, človek ich môže pozorovať, šplhať sa po nich a mať ich rád, no vždy ostanú jedinečnými a trochu aj nepoznanými. Z okna vlaku vidím množstvá stromov. Stovky, tisíce, desaťtisíce.
Asi každý už videl strom. A pravdepodobne každý človek už videl rôzne druhy stromov. Ovocné stromy pri cestách, ktorých kôra je ubolená od množstva olova z výfukových plynov. Sú to stromy, ktorých plody neradno jesť. Hoci sú špinavé, začmudené a možno aj nezdravé, mám ich rád. Ďalej sú to stromy, ktoré spolu potichu tvoria pokrývku časti zeme, ktorá by sa nenazývala lesom ak by na nej nerástli. Takéto stromy vo vetre občas plačú a svojim nariekaním vystrašia nejedného človeka, ktorý na les nie je zvyknutý. Potom sú to stromy, ktoré človeka upokoja. Reč je o veľkých a rozkonárených stromoch, ktoré pod svojou korunou ukrývajú tichú lúku či kúsok poľa. Mocné lipy, duby a buky, ktoré človeka potešia na srdci a rád ich pohladí. Niektoré stromy sú zase zakrpatené, iné štíhle či vysoké. Ak to mám zhrnúť, stromy sú rôzne.
Nie zo všetkými sa človek môže takpovediac spriateliť. Ba ešte menej stromov je takých, s ktorými si človek vytvorí vrúcnejší vzťah. Ktosi mi povedal, že čím viac stromov má človek rád, tým bližšie je ľuďom. Možné je vraj mať rád všetky stromy.
Stromy sú teda rôzne. Tri stromy pod oknom mojej izby potrebovali starostlivosť mojich rodičov aby mohli rásť. Boli to rôznorodé stromy, hoci boli toho istého druhu. Rôznorodé stromy neopakovateľne jedinečné ako ľudské osobnosti. Preto mám pocit, že stromy sú podobné ľuďom a často potrebujú starostlivosť, aby sa mohli rozvíjať a rásť. A takisto mám pocit, že ľudia sú podobní stromom a tiež často potrebujú starostlivosť ľudí, aby mohli rásť a rozvíjať sa.